52 kníh, ktoré som čítal v roku 2018

Kto chce dobre písať a rozmýšľať, musí dobre čítať. Minimálne si to nahováram, vždy keď sa vraciam s plnou náručou z kníhkupectva, alebo z pošty… a o to lepší pocit mám, keď nejakú knihu dočítam.

Od strednej školy som sa pri ročnom zhodnotení snažil dodržiavať benchmark 1 týždeň = 1 kniha, ale posledné roky sa mi to kvôli práci a dvom malým deťom nedarilo. Rok 2018 je prvým, kedy som sa konečne vrátil k svojmu štandardu.

Podarilo sa mi to najmä vďaka audioknihám, ktoré počúvam cestou z a do práce a novému nastaveniu mysli, v ktorom sa snažím dať prednosť otváraniu kníh pred otváraním nových tabov v prehliadači. Priečinok s uloženými online článkami síce rastie raketovým tempom, ale to aj môj pocit dobre využitého času.

V tomto blogu nájdete nechronologický zoznam kníh, ktoré som v roku 2018 prečítal, spolu s krátkym popisom a prípadným odporúčaním. Knihy sú rozdelené podľa tématických celkov (prekvapivo kompaktne), hranice kategórií sú však nejasné a prelínajú sa. Vy by ste ich možno rozdelili odlišne.

Knihy o osobnej efektivite a produktivite

Rok som začal s predsavzatím popracovať na svojej osobnej efektivite a produktivite. Ak si myslíte, že je to to isté, mýlite sa. Produktivita sú výsledky a kvalita, efektivita sú tempo a systémy. Prvá kniha roku 2018 tak bola klasika Getting Things Done: The Art of Stress-Free Productivity, či po česky Mít vše hotovo od Davida Allena. Napriek tomu, že jej myšlienky by sa dali zhrnúť do jedného kratšieho článku (a určite to už stovky ľudí urobili), knihu odporúčam minimálne pozorne prelistovať. Najcennejšie, čo som si z nej vzal je odporúčanie automaticky vyprázdňovať svoj mozog do zásobníka a ten pravideľne spracovávať. Slovo automaticky je na mieste, pretože z mozgu na papier (alebo do aplikácie) musí ísť všetko a okamžite. Prečo? Pretože ak si necháte v hlave čo i len jednu vec, prestanete podvedome veriť systému a budete si blokovať cennú kognitívnu kapacitu.

V podobnom duchu sa niesla aj prevažne kreslená kniha Konec prokrastinace od Petra Ludwiga, ktorá ma obsahovo nezaujala. Škoda. Lepšia bola The Effective Executive, 50th Anniversary Edition od Petera F. Druckera. Predsa len, Drucker je kapacita v oblasti manažmentu a ako sám hovorí, každý manažment je self-manažment.

O knihe Algorithms to Live By: The Computer Science of Human Decisions, či po česky Algoritmy pro život som písal viac v predchádzajúcom článku. Brian Christian a Tom Griffiths píšu o paralelách medzi informatikou a každodennými ľudskými problémami. Kniha je určite zaujímavá, ale nie až tak prakticky aplikovateľná. Často však rozmýšľam o optimal stopping point. Viac o knihe nájdete v tejto recenzii.

Druhou najlepšou knihou o sebarozvoji v roku 2018 bola čerstvo vydaná kniha Atomic Habits: An Easy & Proven Way to Build Good Habits & Break Bad Ones od Jamesa Cleara. Ako už názov napovedá, hovorí o spôsoboch ako si vybudovať systém dobrých návykov a ako sa zbaviť zlozvykov. Číta sa príjemne a rýchlo, je zaujímavá a funguje. Ideálna kombinácia.

Paradoxne, najlepšou knihou v kategórii je kniha, ktorá do kategórie osobného rozvoja vôbec nepatrí. Zato jej implikácie sem siahajú a to poriadne. Proč spíme alebo po anglickyWhy We Sleep: The New Science of Sleep and Dreams od Matthewa Walkera je skutočne oči otvárajúca. (Alebo zatvárajúca?) Walker je neurovedec, ktorý študuje spánok. Nečudo, že ho považuje za dôležitý. Ale má pádne argumenty, ktoré musia presvedčiť každého. Na základe knihy Proč spíme som prehodnotil svoje spánkové návyky vyplývajúce z fakeového Napoleónovho citátu: „Muž potvrebuje štyri hodiny spánku, žena päť a idiot šesť,“ a rozhodol som sa stať dvojnásobným mužom. A plných osem hodín, ak sa podarí, má na každodenný kognitívny výkon šialený vplyv. Opakovane sa mi tak potvrdzuje, že žiadny nový systém produktivity ani aplikácia nemá taký vplyv ako úprava životného štýlu.

Racionalita a kognitívne vedy

Na jar roku 2018 som mal čitateľský blok, počas ktorého som neprečítal viac než mesiac prakticky nič. Na odporúčanie mojej manželky som siahol po niečom neobohacujúcom, čisto zábavnom. Voľba padla na knihu Harry Potter and the Methods of Rationality od Eliezera Yudkowskeho. Ide o fan-fiction – fanúšikom amatérom napísanú alternatívu k známemu príbehu, v mojom prípade o variáciu na Harryho Pottera. Harry je v tomto príbehu racionálne a vedecky zmýšľajúce dieťa génius, ktoré sa dostane do školy mágie a (samozrejme) bojuje o osud sveta s (nielen) Voldemortom. Ako sa ukázalo, nebola to správna voľba – kniha bola nielen prudko zábavná, ale aj obohacujúca. Už po pár riadkoch som sa začítal a knihu som čítal takmer mesiac v každej voľnej minúte. Jednoznačne odporúčam takmer každému. Jediný problém môžu mať čitatelia, ktorým vadí jemná dávka arogancie a namyslenosti u hlavných postáv. Niečo na štýl Sherlocka Holmesa alebo Dr. Housa.

Eliezer Yudkovsky sa u mňa zapísal aj druhou knihou o racionalite Rationality: From AI to Zombies. Nejedná sa o knihu v klasickom zmysle tohto slova. Rationality je mamuťou zbierkov článkov z blogov zameraných na racionálne správanie sa LessWrongOvercoming Bias. Kvalita a hodnota článkov kolíše, ale v kope egocentrického sena nájdete aj pár parádnych paradigmy meniacich ihiel. Či sa vám knihu oplatí čítať závisí od toho, koľko viete o ľudskom uvažovaní – čítali ste napríklad Thinking Fast and Slow od Kahnemana? – a od toho, akú máte toleranciu ku sklonom ku grandióznosti a vate. Mimochodom, Rationality je k dispozícii zadarmo a preložená aj do slovenčiny (prekladal ju po večeroch Vilo Búr) a čerstvo aj ako paperback séria na Amazone.

Kniha The Elephant in the Brain od Robina Hansona a Kevina Simlera hovorí o nepriznaných motiváciách, ktoré poháňajú nás a náš svet. Podľa autorov máme pre voľbu zamestnaní, škôl, zdravotnej starostlivosti, politických preferencií a prakticky všetkého skryté a vnútorne nepriznané motívy a naše voľby – vo všetkých významoch slova – len dodatočne racionalizujeme rozprávkami. Ako na to autori prišli? Pozorovanie a Big Data. Zaujímavé čítanie. Ak vás táto problematika láka, siahnite po nej, nebudete ľutovať.

Po knihe The Book of Why: The New Science of Cause and Effect od Judeu Pearla som siahol na odporúčanie na blogu LessWrong spomínanom vyššie a nebola to dobrá voľba. Pearl, informatik a filozov venujúci sa umelej inteligencii, píše počítaní kauzality – slepej škvrne v oku štatistiky. Pripomenulo mi to, ako nám do hláv na štatistike vtĺkali poučku „Korelácia nie je kauzalita.“ Na výške som sa však nikdy nezamyslel prečo teda počítame korelácie, keď to, čo by nás malo skutočne zaujímať je kauzalita. The Book of Why má výborné hodnotenia. Mňa miestami zaujala, ale to je tak všetko. A paradoxne neviem prečo…

I am a Strange Loop od Douglasa R. Hofstadtera je… strange. Výborná, miestami emotívna osobná výpoveď o tom, ako sme my, psychologicky komplexné ľudské bytosti len prejavom jednoduchých biologických/informatických mechanizmov. Niečo ako hlboko komplexný fraktál, alebo v Hofstadterovom uvažovaní slučka, ktorá vznikne, keď namierite video kameru na televízor. i am a Strange Loop nadväzuje na Hofstadterovu prvotinu Gödel, Escher, Bach, za ktorú dostal Pulitzera a v mnohom ju prevyšuje a dopĺňa. Nosná myšlienka nie je nepodobná buddhistickej filozofii No-self, o ktorej budem písať nižšie a neskôr.

Poslednou knihou v kategórii kognitívne vedy je Cognitive Gadgets: The Cultural Evolution of Thinking od Cecilie Heyes. Hovorí o tom, že mnohé zložité postupy a mechanizmy, ktoré ľudský mozog využíva sú len spoločnosťou a kultúrou vytvorené naučené mentálne gadgety, ktoré bežia na výpočtovom substráte, ktorý sa v konečnom dôsledku markantne neodlišuje od výbavy, ktorú majú napríklad iné ľudoopy. No, myslel som si… Heyes to ale má podložené najnovšími dátami. v oblasti sú aj pútavejšie knihy, po ktorých môžete siahnuť, táto je dobrá najmä ak chcete držať tempo s dobou a sledovať novinky vo výskume v tejto oblasti.

Písanie a kreativita

Kreativitou a písaním sa živím preto potrebujem čítať. A raz za čas si čítam aj o týchto činnostiach. Kniha Nicely Said: Writing for the Web with Style and Purpose (Voices That Matter) od Nicole Felton a Kate Kiefer Lee je o písaní nielen pre web. A áno, je napísaná, takže autorky splnili čo sľúbili, ale nie je napísaná obohacujúco. s ladnosťou kĺže po povrchu, preto ju môžem odporúčiť len ľuďom, ktorí chcú písať a hľadajú vhodnú zábavku na prokrastináciu.

Nesplneným očakávaním je aj The Bestseller Code: Anatomy of the Blockbuster Novel, v českom preklade Šifra mistra bestselleru od Jodie Archer a Matthewa L. Jockersa, ktorú som prečítal, keďže snívam o tom, že raz napíšem niečo, čo by ľudia naozaj čítali. Teda, na poli beletrie. Autori v knihe na základe Big Data analyzovali knihy z rebríčka bestsellerov New York Times a teraz dávajú návod ako sa tam dostať. Teda, chceli by, ale návod to nie je. v skratke: píšte o vzťahoch, nepíšte o sexe, používajte v anglickom názve svojej knihy člen „the“ a dávajte vašim protagonistom do života rany aj výšiny.

Príjemným motivačným čítaním bola krátka e-kniha 21 Insights for 21st Century Creatives od Marka McGuinnessa, ktorá mi za pár minút nakopla tvorivú motiváciu na pár týždňov. Bola a ešte stále by mala byť k dispozícii zadarmo na Kindle alebo iBooks, takže nič nestratíte.

Prevažne negatívnu kapitolu uzatvára kniha Creative Confidence: Unleashing the Creative Potential Within Us All od súrodencov Davida M. Kelleyho a Toma Kelleyho, z ktorej som sa naučil, že ak chcem byť kreatívnejší, musím myslieť ako kreatívni ľudia. A potom nasledovala dnes zrejme populárna spŕška plytkých príbehov o prevažne náhodných insightoch a úspechoch. Strata času.

Klasiky

Historicky sa mi omnoho obohacujúcejšie ukázalo čítať svetové klasiky. Sú to texty, ktoré fungujú, zasiahli milióny ľudí a ešte dlho zasahovať budú. Tento rok som prečítal Danteho Božskú komédiu, všetky tri diely – Peklo, Očistec aj Raj. Bolo to príjemné čítanie, ale božským by som ho určite nenazval. Komédia by stačila. Dante sa miestami číta ako Kto je kto v renesančnom Taliansku, lebo náš básnik cestou záhrobím stretáva známych, rodinu a celebrity svojho osobného mikrokozmu, plus pár biblických či antických hrdinov. Paradoxne k názvu jednotlivých kníh sa najlepšie čítalo Peklo, Raj bolo peklo…

Druhou prečítanou klasikou bola Homérova Odysea. Sprevádzať Odysea vymysleným stredomorím bolo veľmi príjemné, Lattimorov preklad ide do ucha, najmä ak ho v audioknihe číta sir Ian McKellen.

Úvahy a filozofia

Skôr ako úvahu než ako filozofiu by som označil Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť od Doris Lessing. Kniha je prepisom Lessingovej prednášok, v ktorých svojmu publiku zdôrazňovala potrebu nezávislého kritického myslenia, najmä v dobe totalitných xenofóbnych myšlienok. Kniha sa ľahšie číta než žije, ale v konečnom dôsledku by som odporučil skôr knihu o tyranii od Timothyho Snydera.

Knihu Všetci by sme mali byť feminist(k)ami od Chimamandy Ngozi Adichie som kúpil manželke. (Vidíte v tom aj vy istú iróniu?) Jednoduché čítanie, pre moderného a férového človeka nič nové a nemoderného človeka nepresvedčí. A navyše, odpustite mi explicitné vyjadrenie, muž, ktorý má dcéru je buď feminista alebo idiot.

Knihu Reasons and Persons od nedávno zosnulého eminentného britského filozofa Dereka Parfita som čítal roky. Ako človek, ktorého od strednej školy zaujímala filozofia som sa pravidelne stretával s odkazmi naň, no trvalo roky, kým som si knihu zohnal a ďalšie mesiace kým som sa do nej pustil. A potom zase skoro dva roky, kým som ju konečne dočítal. Parfit v Reasons and Persons v krátkych kapitolách postupne a precízne vyskladáva tvrdenia a ich protiargumenty, ktoré následne sám vylúči, čím zabezpečí nepriestrelnosť grandiózneho záveru o etike, ľudskom konaní a existencii osobností. Záver, ktorý obráti váš svet hore nohami. Nepoviem vám aký, neverili by ste mi. Prosím, prečítajte si.

Naopak, neodporúčam Technic and Magic: The Reconstruction of Reality od talianského filozofa Federica Campagneu. Kniha ma zaujala krásnou obálkou (sic!) medzi novinkami na Amazone, pozrel som o nej niečo na sociálnych sieťach, zaujal ma jeden citát a keďže bola ešte nikým neohodnotenou novinkou, išiel som do rizika. A popálil som sa. Campagne prezentuje dichotómiu rozdielnych pohľadov na svet – mágia a technika a je to blbosť. Alebo som to veľmi veľmi nepochopil. s čistým svedomím odporúčam obísť ju širokým oblúkom.

Úspechom však bola novinka Yuvala Noaha Harariho, autora do slovenčiny preložených svetových bestsellerov Sapiens alebo Homo Deus, 21 Lessons for the 21st Century. Harari v nej rozvíja svoju víziu blízkej budúcnosti a vplyvov, tlakov a okolností, ktoré budú formovať osud ľudstva. Ak teda ešte nejaký dlhodobý osud máme. Ak hľadáte odpoveď na to, ako neprísť v rýchlo sa meniacom svete o rozum a ako si možno zvýšiť šancu na prežitie v teroristickom a neekologickom post-truth techno-svete, siahnite po tejto knihe. Naozaj. Ale pre istotu si zaobstarajte aj Stevena Pinkera Enlightenment Now a Rosslingovu Faktomluvu. Keď sa budete po Hararim chúliť na zemi, pomôžu vám. Oni a čokoláda. Harariho, aj keď píše ako dementor, odporúčam všetkými desiatimi.

V knihe The Denial of Death rozvíja filozof a psychológ Ernest Becker syntézu psychoanalytických teórií Sigmunda Freuda, Normana Browna a Otta Ranka spolu s ich predchodcom Sørenom Kierkegaardom. Základnou myšlienkou je, že civilizácia je obranným mechanizmom proti uvedomeniu si vlastnej smrteľnosti a takmer všetko ľudské konanie je osobným hrdinským projektom plným symbolizmu. A problémy nastávajú ak sa dve protichodné snahy o nesmrteľnosť stretnú. Kniha mi dala pár krátkych citátov a lepšie pochopenie psychoanalýzy a jej podkladovej filozofie. Kniha síce dostala Pulitzera, mňa ale nedostala.

Knihy o buddhizme

Samotnou podkapitolou filozofie bol pre mňa v roku 2018 sekulárny buddhizmus. Iskra záujmu už vo mňe dlhšie tlela, rozdúchal ju však až vyššie spomínaný Derek Parfit, ktorý v knihe Reasons and Persons viackrát spomínal paralely s buddhizmom. v snahe získať väčší vhľad do problematiky (a následne do seba) som prečítal prekvapivé množstvo súvisiacich kníh.

Najpraktickejšou z nich bola určite The Mind Illuminated: a Complete Meditation Guide Integrating Buddhist Wisdom and Brain Science for Greater Mindfulness od Johna Yatesa. Je to detailný sprievodca štádiami meditácie od úplného začiatočníka až prakticky po teoretické osvietenie. Zo všetkých kníh v tejto kapitole ju odporúčam najviac, aj keď mnohé sa čítali príjemnejšie.

Na otázku prečo by som mal meditovať odpovedala kniha The Science of Enlightenment: How Meditation Works od Shinzena Younga, ktorý je populárny najmä v sekulárnych kruhoch. Kniha je veľmi čítavá a zaujímavá, aj keď niekedy je uveriteľnosťou na hrane.

Podobne dobré čítanie bola aj kniha Siddhartha’s Brain: Unlocking the Ancient Science of Enlightenment od Jamesa Kingslanda, britského vedeckého žurnalistu z The Guardian. Opisoval v nej hypotetické fyziologické zmeny v Buddhovom mozgu počas jeho života a vplyv meditácie na ľudský mozog.

Rovnakej vedeckej problematiky sa držala aj kniha Altered Traits: Science Reveals How Meditation Changes Your Mind, Brain, and Body od Daniela Golemana, známeho najmä vďaka knihe Emočná inteligencia, a Richarda J. Davidsona. Opisujú v nej zistenia štúdií vykonávaných na dlhodobých meditátoroch. Kniha miestami pôsobí rozporuplne a demotivačne, keďže mnoho senzačných zistení sa nakoniec ukáže ako nejednoznačných, alebo sa prejavia až po tisíckach hodín meditácie. Ale úprimnosť nadovšetko.

Jednoduché úvody do meditácie a buddhistickej filozofie predstavujú aj knihy Mindfulness in Plain English od Bhante Henepolu, Buddhism Plain and Simple: The Practice of Being Aware, Right Now, Every Day od Steva Hagena, The Miracle of Mindfulness: The Classic Guide to Meditation od Thich Nhat Hanha, Zen Mind, Beginner’s Mind od Shunryu Suzukiho, či veršovaná Dhammapada v preklade Gil Fronsdal alebo krátky technický e-book Vipassana for Hackers od Stevena Deobalda. Všetky sú fajn, ale nie až tak, aby to stálo za samostatný paragraf.

Ten si zaslúži až kniha After Buddhism: Rethinking the Dharma for a Secular Age od Stephena Batchelora. Batchelor je mních a vedec zároveň. Dlhé roky bol členom Dalai Lamovej družiny, ale prišiel o ilúzie a prestal veriť buddhistickej mytológii a mysticizmu a teraz pracuje na tom, aby previedol Buddhovo učenie do čisto sekulárnej podoby. Teda do podoby, ktorú to učenie malo v Buddhovom originálnom podaní predtým, než naň generácie spirituálneho zápasenia medzi buddhizmom a hinduizmom o priazeň ludí naniesli mnoho balastu. Veľmi zaujímavé čítanie, určite v budúcnosti siahnem aj po iných jeho knihách.

Úplne iné čítanie bola zbierka zenových koánov Zen Flesh, Zen Bones od Paula Repsa. Dnes už klasická kolekcia obsahuje krátke príbehy zenových študentov aj majstrov, ktoré začínajú pomaly a končia prudko a po ktorých ostane váš mozog stáť. A ak ich pochopíte, dosiahnete osvietenie. Ja som ich nepochopil. Zatiaľ.

Buddhistickú filozofiu som pre spríjemnenie prepletal čítaním čínskej a japonskej poézie od Zenových majstrov. The Collected Songs of Cold Mountain písal v deviatom storočí taoistický mních Hanshan, čo znamená Studená hora (Cold Mountain). Príjemné čítanie. Viac ma však oslovila zbierka One Robe, One Bowl: The Zen Poetry of Ryōkan. Ryōkan bol pútnik a zenový majster, básnik a kaligraf. Krásne, krátke a hlboké opisy prírody a ľudkej duše a k tomu miska zeleného čaju mi vždy uľahodia.

Nie úplne buddhizmus, ale nie je to ďaleko. Nie úplne filozofia, ale nie je to ďaleko. Nie úplne poézia, ale je to blízko. Takou hádankou je taoistická kniha Tao Te Ching od Lao-c’. Viac vám o nej nemôžem povedať, nebolo by to cestou Tao. Každopádne ju odporúčam. Či už v preklade fenomenálnej Ursuly K. Le Guinovej alebo v čerstvom preklade Johna Minforda aj s vysvetlivkami. Na túto verziu si brúsim zuby v roku 2019.

Posledné dve knihy s buddhizmom na prvý pohľad nesúvisia, ale pre mňa na tento rok uzatvárajú kapitolu. Kniha Focusing: How To Gain Direct Access To Your Body’s Knowledge: How to Open Up Your Deeper Feelings and Intuition od Eugena T. Gendlina sa dá nazvať pokusom o auto-terapiu hlbokým meditačným vzhľadom do vlastných emócií a akceptovaním skutočnosti.

Druhá kniha je How to Change Your Mind: The New Science of Psychedelics od Michaela Pollana. O Pollanových knihách som už písalminulosti. Vo svojom najnovšom texte píše o psychedelických látkach a ich dlhodobom vplyve na ľudskú psychiku. Zaujímal ma najmä súvis medzi fenoménom osvietenia a vplyvom a následkom užívania psychedelík – teda či sa jedná len o biologický/chemický efekt na mozog, alebo či ide o stavy, ktoré môžu mať hlbší význam. Došiel som na to, že odpoveď je áno. „Áno, čo?,“ pýtate sa. A je to dobrá otázka. Pracujem na samostatnom článku, v ktorom vám poviem viac, ale je to na dlhšie. Len moje poznámky k nemu majú viac než desaťtisíc slov. Takže asi až na jar 2019 a možno nie ako článok, ale ako e-book. Nechajte sa prekvapiť. Medzitým si prečítajte Pollanovu How to Change Your Mind. Neobanujete, otvorí vám myseľ.

Fascinácia Japonskom

Spolu so záujmom o buddhizmus ma už pár rokov drží fascinácia Japonskom – najmä zenom, estetikou a niektorými aspektami kultúry. v tomto duchu som teda siahol po knihách ako In Praise of Shadows, v českom preklade Chvála stínů, krátkej knihe o japonskej architektúre a estetike ktorú napísal Jun’ichirō Tanizaki. Zaujímavé a krátke čítanie, ale je na vás, či vám niečo dá. Ak ste mysľou v Japonsku, tak áno.

To sa však nedá povedať o knihe Japonisme: Ikigai, Forest Bathing, Wabi-sabi and more od Erin Niimi Longhurstovej. Pre mňa povrchný bedeker najznámejšími aspektami japonskej kultúry. Ak vás však zaujíma kaligrafia, ikebany, čajové rituály, wellness alebo moderný ikigai, vždy nájdete aj lepšie čítanie. Táto kniha je vhodná len na Instagram.

Príjemným prekvapením bola kniha o japonskom „lesnom kúpaní“ Shinrin-Yoku: The Art and Science of Forest Bathing od Qing Li (nebudem riskovať skloňovanie). Japonci vraj majú zvláštny zvyk tráviť čas v prírode a vraj je to zdravé. Zase raz, myslel som si. Autor je ale vedec a v knihe hovorí o podrobných aspektoch a zvykoch tohto príjemného zvyku, ale aj o japonskej flóre a o vplyve rastlín na duševné a fyzické zdravie. Koľko štúdií z knihy je reálnych a replikovaných naozaj netuším, miestami som mal pochybnosti – napríklad o aromaterapii a esenciálnych olejoch. Kúpil som si však olej z borovice a voní pekne. Ale je to jediné očakávanie, ktoré od neho mám. Knihu som počúval ako audioknihu a jej kapitoly boli oddelené zvukmi lesa a spevom vtákov – drobná pozornosť, ktorá poteší.

Poslednou knihou v kategórii je v Japonsku sa odohrávajúca The Thousand Autumns of Jacob de Zoet, v českom preklade Tisíc podzimů Jacoba de Zoeta, od Davida Mitchella. Je to beletria z prelomu 18. A 19. storočia, z pohľadu holandského úradníka pracujúceho pre Nizozemskú východoindickú spoločnosť v Japonsku. v knihe nechýba romantická zápletka, ľúbostný trojuholník, antagonista, vraždy či humor. Mitchellov kľudný ale hlboký štýl písania mi vyhovuje už od knihy Atlas mraků a Tisíc podzimů Jacoba de Zoeta hodnoverne vykresluje reálie miesta i doby. Odporúčam.

Science & science fiction

Absolútny úspech. Inak sa ani nedá opísať kniha The Order of Time, slovensky O čase, od talianského fyzika Carla Rovelliho. Rovelli pracuje na teórii kvantovej gravitácie a ako úspešnú bokovku píše knihy o fyzike. The Order of Time je, ako názov napovedá, o čase. Rovelli píše o neprebádaných zákutiach zákonov prírody ako jeho krajan Dante, miestami je vedecky exaktný, hneď nato filozofický, no vždy je poetický. Aj v anglickom preklade. Kvôli Rovellimu by som sa rád niekedy naučil po taliansky. Ale potom by som prišiel o možnosť, počúvať audioknihu narozprávanú lahodným hlasom Benedicta Cumberbatcha. A to by bola tažká strata. Rovelli v mozgu a Cumberbatch v uchu boli pre mňa skutočným audioknižným orgazmom.

Inak, od Rovelliho som čítal aj Reality Is Not What It Seems: The Journey to Quantum Gravity, po česky Realita není, čím se zdá, kde choronologicky prechádza najväčšími objavmi fyziky od antiky až po Einsteina. Opäť raz lahodné čítanie. Ak vás zaujíma fyzika, siahnite po ňom. Ak vás fyzika nezaujíma, siahnite po ňom aj tak. Zamilujete sa!

Ak si predstavíte Vennov diagram, kde jeden kruh predstavuje filozofické myšlienkové experimenty, druhý vedu a tretí beletriu, tak v prieniku všetkých troch kruhov nájdete kvalitné sci-fi. Také sú aj moje dve tohtoročné scifíčka. Prvým bol takmer neznámy a teda nepreložený Star Maker od Olafa Stapledona. v ňom sa hrdina vydá nehmotne naprieč vesmírom a časom až ku stretnutiu so stvoriteľom vesmíru. Cestou sa stretáva a mentálne zjednocuje s inými bytosťami iných svetov a časov, absorbuje ich uhly pohľadu a filozofie a stáva sa nimi. Stapledon napísal Star Makera v roku 1937(!) a originalitou a invenciou prekoná aj mnohé dnešné sci-fi. Hlavná postava cestuje vesmírom nehmotná, len ako vedomie. To mu umožňuje prekonávať rýchlosť svetla a spájať sa s vedomím iných tvorov. A tí iní sú skutočne iní. Žiadni anglicki hovoriaci humanoidi, na ktorých ste zvyknutí z iných kníh. Každý zo stoviek svetov má rôznu, do detailu opísanú biológiou, zvyky a spôsob života. Kniha je filozofická a premyslená a keďže končí stretnutím so stvoriteľom, ktorý je čiastočne mimo vesmír a vesmír je jeho súčasťou, sú seriózni kresťanskí filozofi, ktorí z tejto knihy vychádzajú. Koniec koncov, Stapledon bol jedným z nich. A predsa knihu vrelo odporúčam.

Ostatným sci-fi je vesmírna dráma Blindsight, v češtine vypredaná Slepozrakost od Petera Wattsa. Zobrazuje relatívne reálnu verziu budúcnosti, kde po stretnutí s mimozemskou inteligenciou vyšle Zem skupinu hrdinov na vyskumno-vojenskú misiu do vesmíru. Hrdinovia sú však so sebou neurálne pospájaní, v niektorých z nich žije viacero sub-postáv, ktoré majú všetky vlastné miesto v príbehu. Rozprávač a zároveň pozorovateľ tejto misie má v hlave nahradenú polovicu mozgu počítačom, ktorý mu umožňuje interpretovať aj tie najzložitejšie okolnosti. Ale len interpretovať, nie pochopiť. Dej sa odohráva na nadľudskou umelou inteligenciou vybavenej vesmírnej lodi, ktorej kapitán je upír. Naozaj, nerobím si srandu: upíri vo vesmíre! Priznávam, znie to ako konina, ale kniha získala Huga a Locus Award a ešte pár iných sošiek a je postavená najmä na filozofii môjho obľúbeného nemeckého filozofa vedomia Thomasa Metzingera. Je to ťažké čítanie, ale stojí za to, ak je toto vaša šálka kávy.

Zvyšok

Sériu recenzií uzatvorím žiarivým príkladom toho, ako sa nepolatí veriť recenziám: Na čitateľskej sociálnej sieti som narazil na megapopulárnu a hviezdami ovenčenú detskú knihu The Giving Tree, v slovenskom preklade Strom, ktorý dáva od Shela Silversteina. Rozhodol som sa ju teda kúpiť svojim ratolestiam. Našťastie mám vo zvyku knihu si pred stlačením spúšte na platobnom terminále prelistovať a pár viet prečítať. Túto som prečítal celú, nemala viac než pár viet a príbeh rozprával o chlapcovi, ktorý celý život chodil k jabloni, ktorá netúžila po ničom inom, než ho urobiť šťastným. A chlapec len egoisticky a nevďačne bral a bral a bral, až kým ten strom úplne nezabil. Koniec. Thank you, but no thank you. Na rozdiel od chlapca som ten popísaný kúsok stromu z kníhkupectva nezobral.

Plány na rok 2019

A už len v krátkosti o plánoch na rok 2019. Chcel by som čítať viac klasiky, aj keď nie nutne tej klasickej klasiky. Už dlhodobo sa odhodlávam na knihy ako Gravity’s Rainbow od Thomasa Pynchona, Infinite Jest od Davida Fostera Wallacea či Magus od Johna Fowlesa. A samozrejme, Shakespeare, grécka dráma, taliansky Giacomo Leopardi. A ak deti budú súhlasiť, po večeroch komplet Tisíc a jednu noc.

Chcel by som tiež preniknúť hlbšie do teórie a dejín umenia a filozofie (Parfit, Platón, Aristoteles). A aj napriek tohtoročnej negatívnej skúsenosti pridám aj niečo o písaní. Tentokrát však nielen so zameraním na proces, ale aj na formu – na typografiu a kaligrafiu. Prajem vám veľa dobrých kníh v roku 2019!