Nesmrteľnosť Henrietty Lacksovej

Smrť. Niekto sa jej bojí viac, niekto menej. Predstavuje hranicu nepoznaného, ktorú by mnohí najradšej nikdy neprekročili. Vytvorili sme ceremónie a mytológie, aby sme sa s ňou zmierili. A predsa dúfame, že práve nám sa podarí stať sa prvým reálnym členom klubu nesmrteľných, zasadnúť po boku Utnapištima, Saint Germaina, Doriana Greya a ich kolegov. Jednej žene sa to už podarilo. Jej meno je Henrietta Lacks.

Henrietta, nevzdelaná čierna žena pochádzajúca z rodu otrokov pracujúcich na tabakových plantážach, v roku 1951 vo veku tridsať jedna rokov umrela na rakovinu krčka maternice. (Pravdepodobne ste zaregistrovali istý rozpor v mojich tvrdeniach. Čítajte ďalej.) Jej choroba mala ťažký a rýchly priebeh. Zo začiatku sa bála ísť k lekárovi. Bála sa, že ostane neplodná. Bolesti ju však donútili. Dostala najsilnejšiu dávku ožarovania rádiom, ale nepomohlo to. Len pár týždňov po návšteve lekára rakovine podľahla.

Len mesiac po poznámke v jej lekárskych záznamoch, že je v poriadku, iný lekár dopísal: Prihliadnuc na rapídne šírenie choroby, sú jej šance nízke. Jediná možnosť je „pokračovať v ožarovaní, v nádeji, že aspoň znížime jej bolesť.“

Nádory veľkosti baseballových lôpt takmer nahradili jej obličky, mechúr, vaječníky a maternicu. Všetky jej orgány boli tak pokryté malými bielymi nádormi, že to vyzeralo, akoby ju niekto naplnil perlami.

Tu prichádza na scénu nesmrteľnosť: Jeden z jej ošetrujúcich lekárov odobral vzorky nádoru. Uložil ich do skúmavky označenej HeLa podľa jej mena. Namiesto toho, aby po pár dňoch umreli ako ostatné, bunky Henrietty Lacksovej sa množili, až kým nenaplnili skúmavku. Po tom, ako ich časť šokovaný vedec premiestnil do inej skúmavky, naplnili aj tú. Rozdal ich vzorky kolegom vedcom, ktorí začali experimentovať. HeLa bola prvý prípad nesmrteľnej bunečnej línie. Táto línia sa tiahne až do súčasnosti. Na týchto bunkách sa testovali účinky nukleárnych výbuchov aj letov do kozmu. Nikto si však v tom čase už nepamätal čo HeLa znamená. Práve vďaka nim sa podarilo rozlúštiť ľudský genóm, vyvinúť vakcínu na detskú obrnu a pomohli vyvinúť asi každý liek silnejší ako aspirín. Nehovoriac o vedeckých kariérach, novovybudovaných výskumných centrách, viac ako 60.000 vedeckých prác (a každý deň ich pribudne asi desať). To všetko sa udialo bez vedomia a súhlasu jej rodiny.

Mnohí vedci verili, že keďže sú pacienti vo verejných nemocniciach liečení zadarmo, bolo fér používať ich ako výskumné subjekty, čo predstavovalo formu platby.

Prešlo mnoho rokov a mnoho experimentov, kým sa jej deti a manžel dozvedeli, čo sa deje s „ich mamou“. Nedostatočné vzdelanie a pochopiteľná nedôvera vyvolala strach a hnev v deťoch už tak zdevastovaných čiastočnou hluchotou, v jednom prípade mentálnym postihnutím (Henrietta a jej manžel boli bratranci), drogami, násilím a sexuálnym obťažovaním.

Keď Deborah videla v Newsweek-u článok s názvom Človekorastliny, ktorý tvrdil, že vedci skrížili bunky Henrietty Lacksovej s bunkami tabaku, myslela si, že vytvorili monštrá, ktoré boli z polovice jej matka a z polovice tabak. Keď si zistila, že vedci používali HeLa k výskumu vírusov ako AIDS a Ebola, predstavila si Deborah jej mamu večne trpiacu príznakmi oboch chorôb: neznesiteľnou bolesťou, krvácajúcimi očami a dusením.

“Vieš čo som počul? Že v roku 2050 budú očkovať deťom sérum vyrobené z buniek mojej mamy aby sa mohli dožiť osemsto rokov!.” Usmial sa na mňa úsmevom Stavím sa, že to tvoja mama nedokáže.

Jej synovia, predstavujúci skôr skazenú vetvu jej potomstva, chceli len peniaze, ktoré farmaceutické spoločnosti a vedci získali výskumom. Jej dcéra však chcela spoznať pravdu o svojej mame a ukázať svetu meno skryté za označením HeLa. Aj ona však musela bojovať s problémami nevzdelanosti, silnej spirituality a najmä chudoby.

“Pravdupovediac, nedokážem byť naštvaná na vedu, pretože pomáha ľuďom prežiť a bez nej by som bola troska. Som chodiaca lekáreň! Nemôžem povedať nič zlé o vede, ale nebudem klamať, chcela by som aspoň nejaké zdravotné poistenie, aby som nemusela každý mesiac platiť strašné prachy za lieky, ktoré asi vyvinuli vďaka bunkám mojej mamy.”

Ak sa chcete dozvedieť viac o jej pátraní a životnom boji, ale aj o živote Henrietty a výskume buniek, prečítajte si skvelú knihu The Immortal Life of Henrietta Lacks od Rebeccy Skloot. Bola zaradená medzi 100 najlepších kníh roka podľa New York Times a v ich rebríčku top 10 bestsellerov sa držala viac ako 75 týždňov. Do slovenčiny a češtiny zatiaľ preložená nebola, ale dúfam, že čoskoro bude. Vy si ju však môžete prečítať v angličtine. Uctíte si tak ženu, ktorá pravdepodobne aj vám pomohla prežiť.

„Si slávna mami,“ zašepkala. „Len o tom nikto nevie.“