Trúchlenie za životom, ktorý sme mohli žiť

V priebehu pár dní sa naše životy zmenili na nepoznanie. Ten, kto plánoval cestovať, teraz plánuje ako čo najdlhšie sedieť doma. Extroverti musia sedieť doma a introverti musia sedieť s introvertami. Frustrácia rastie spolu s uvedomením, že život tak, ako sme si ho plánovali, bol až do odvolania zrušený.

Mnohí tak postupne v rôznej intenzite trúchlime za životom, ktorý sme žili doteraz a ktorý sme žili v presvedčení, že ho budeme žiť aj naďalej rovnakým spôsobom.

Nemyslím si, že to tak bude. Korona-kríza, ktorou si prechádzame nás prinúti vytvoriť si nové pravidlá a nové spôsoby života. Následky vírusu budú podobné virálnym následkom šírenia smartfónov a internetu – tak ako sa nevieme vrátiť do sveta pred mobilmi sa nebudeme vedieť vrátiť ani do sveta pred COVID-19.

Minimálne z môjho pohľadu má koronavírus na ľudstvo podobný efekt ako príchod novej veľkej technológie – zasiahol a preorganizoval takmer všetky ľudské aktivity so zodpovedajúcim spoločenskými a psychologickými následkami.

Jediný návrat do normálu je vytvoriť si nový normál a nové normy.

A to nemusí byť nutne zlé. Sediac na zadku v oku búrky sme získali šancu prepísať naše vnútorné naratívy a stať sa niekým iným. Niekým lepším.

Viem, ľahko povedať, ťažko sa sústrediť na to pozitívne v čase mnohých osobných tragédií. Ale dá sa to.

Najlepšie to ilustruje esej Vitajte v Holandsku (Welcome to Holland) od Emily Perl Kingsley. Pôvodne bola napísaná pre rodičov, ktorým sa narodilo dieťa s Downovým syndrómom, ale dá sa aplikovať na akúkoľvek zmenu životnej situácie. (môj preklad nižšie)

Keď sa chystáte mať dieťa, je to ako plánovať si dovolenku v Taliansku. Tešíte sa. V kníhkupectve si nakúpite sprievodcov, naučíte sa pár fráz, aby ste tam dokázali fungovať a potom si už len zbalíte kufre a vyrazíte na letisko. Lenže, keď pristanete, letuška vám povie: „Vitajte v Holandsku!”

Neveriacky sa na seba pozeráte a v šoku vravíte: „V Holandsku? O čom to hovoríte? My sme chceli ísť do Talianska!” Vysvetlia vám, že došlo k zmene plánov, že ste pristáli v Holandsku a že tu musíte ostať. „Ale ja o Holandsku nič neviem,” vysvetľujete. „Nechcem tu ostať.”

Ale ostanete. Idete von, kúpite si nových sprievodcov, naučíte sa nové frázy, stretnete ľudí, o ktorých ste netušili, že existujú. Dôležité je, že nie ste na zlom, zúfalom mieste. Ste jednoducho inde, než ste plánovali. Život je tam pomalší než v Taliansku, veci nie sú také efektné, ale po chvíli čo ste tam a chytili ste dych, objavíte, že Holandsko má veterné mlyny. Holandsko má tulipány. Holadsko má Rembrandta.

Ale ľudia okolo vás sa chystajú do Talianska. Vychvaľujú sa ako tam je dobre a vy im budete hovoriť: „Áno, tiež sme tam chceli ísť.”

Bolesť v tej vete nikdy úplne neodíde. Musíte ju prijať, lebo strata sna, strata krásneho plánu, je veľmi závažná strata. Ale ak budete celý život trúchliť nad tým, že ste sa nedostali do Talianska, nikdy si nebudete môcť užiť špeciálne a krásne veci v Holandsku.


Jasné, nesedí to úplne. Kto by teraz chcel ísť do Talianska? A ak aj, ako by sa tam dostal… Ale pointa je jasná. Podobne ako krása, aj šťastie je v oku pozorovateľa. Len sa treba pozerať zdravou optikou.

Je ľahké pozerať sa cez červené okuliare prifarbené hnevom, cez modré poznačené smútkom, či cez temné sklá depresie. A  je to normálne. Sú to prirodzené štádiá spracúvania smútku:

  1. Popieranie
  2. Hnev
  3. Vyjednávanie
  4. Depresia
  5. Prijatie

Určite máte vo svojom okolí ľudí, ktorí si nimi práve prechádzajú. Ľudí, ktorí sa tvária, že sa nič nedeje a že vírus sa nás netýka (popieranie). Ľudí, ktorí sa hnevajú, že nemôžu chodiť cvičiť, či stretávať sa s priateľmi (hnev). Ľudí, ktorí dúfajú, že ak ostanú dva–tri týždne doma, budú sa môcť vrátiť k normálnemu životu (vyjednávanie). Ľudí, ktorí majú pocit, že už nemá zmysel vstať z postele – veď už je všetko stratené! (depresia).

A je to v poriadku. Je v poriadku byť smutný. Je v poriadku hnevať sa. Je v poriadku báť sa. Je v poriadku byť v strese. Je v poriadku byť frustrovaný.

Je v poriadku nebyť v poriadku. Sú to stavy, ktoré nemusíte prekonať sami. Ale treba ich prekonať a prísť k akceptácii, k prijatiu. K prijatiu, že veci sa zmenili.

Pretože prijatie je miesto, z ktorého sa dá aktívne vykročiť a začať. Začať pomáhať. Začať znova. Začať žiť.

Pravda je pravda.
Priznať si ju, ju neurobí horšou.
Nepriznať si ju, ju neprinúti odísť.
A keďže je to pravda, je tým, čomu treba čeliť.
Klam nie je skutočný, nedá sa v ňom žiť.
Ľudia dokážu zniesť pravdu,
veď už ju žijú.

Eugene Gendlin, Focusing

V skratke: Je dobré mať plán, ale je lepšie nefixovať sa len na jednu verziu šťastia.